V každodennom živote si pomerne často zamieňame pojmy: samota a osamelosť. Nie je to predsa to isté. Hovorí sa, že osamelosť býva bolestivá, samota môže byť naopak obohacujúca. Nuž, nechám to na vaše zváženie, zrejme bude vychádzať z vlastných životných skúsenosti.

Ako to vnímam ja? Osamelosť môžeme cítiť aj v povestnom „hlučnom dave“. Nastane vtedy, ak nám chýbajú také pocity, ako je spolupatričnosť a porozumenie. Môže nastať napríklad z dôvodu straty partnerského vzťahu (rozchod, rozvod, úmrtie...) alebo aj z dôvodu vnútornej neistoty, ak pretrváva dlhú dobu. Dôležité je  mať s kým hovoriť, komu sa zdôveriť. Napriek tomu, že  je  pomerne veľa  ľudí, ktorí trpía osamelosťou, hovorí sa o tom veľmi málo. Stránia sa o tom hovoriť osamelí ľudia, ale malo hovoríme o tom aj my ostatní, ktorí by sme mohli pomôcť. Žiaľ, niekedy prevláda egoistické „veď mňa sa to netýka“, čo je veľká škoda. Mnohým osamelým ľuďom by sa uľavilo. 

Na druhej strane samota je niečo, prečo sa rozhodneme dobrovoľne. Vyhradíme si priestor a čas byť sám/sama so sebou. Nemáme potrebu niekomu sa zavďačiť, ani sa pretvarovať. Taká samota je prostredie, v ktorom sa môžeme rozvíjať. Je to čas hlbšie sa pozrieť do svojho života, stanoviť si priority. Často tomu hovoríme „vyčistiť si hlavu“.

Príbeh, o ktorý sa podelím nesie v sebe osamelosť. Anabela, zdravotná sestra, po maturite získala prax na ortopedickom oddelení, neskôr sa špecializovala na prácu v operačnej sále. Veselá, spokojná v živote a v práci uznávaná, taká bola Anabela.

Jedného dňa stretla bývalú spolužiačku. Správa, že Viera a ďalšie štyri zdravotné sestry odchádzajú za prácou do Talianska, ju nesmierne nadchla. V tom momente bola rozhodnutá, že bude šiestou. Najskôr malá nemocnica, neskôr prestížna všeobecná nemocnica v Miláne. Anabela, pôvodne uvažovala, že v Taliansku ostane  päť, maximálne desať rokov, ibaže napokon to bolo dlhých tridsať rokov. Anabela bola vždy veselá, priateľská a veľmi samostatná. Spolu spoznávali Taliansko, veľa cestovali, ale na vážny partnerský vzťah nepomýšľala. Život plynul, ako rieka a čas ubiehal bez prestávky. Pribúdali dni, týždne, mesiace, roky...

Anabela, vymodlené dieťa starších manželov. Rodičov už dávno nemala, žiaľ ani súrodencov. Napriek tomu nastal čas, keď sa Anabela rozhodla vrátiť späť na Slovensko. Ibaže, kde sa vrátiť? Napokon sa rozhodla pre svoje rodné mesto, ktoré sa počas jej pobytu v Taliansku značne zmenilo. Spolužiačky, priateľky z mladosti, nebolo ich veľa, rozutekali sa do sveta,  ako kedysi ona. Tie, čo ostali všetky mali svoje rodiny, niektoré už boli staré mamy. Neraz sa stretli,  ale všetky sa ponáhľali...Anabela sa nemala kam ponáhľať.

Raz sme sa náhodou stretli v cukrárni. Spoznala som ju aj po rokoch. Sedela sama. Radostne sme sa zvítali. Potešenie bolo na obidvoch stranách. Nebola to už tá „stará“ Anabela, ktorú som pamätala. Snažila sa, ale mojej pozornosti neuniklo, že je akoby duchom neprítomná. Skôr, ako sme sa rozišli, dali sme si sľub, že sa opäť stretneme. Vtedy sa mi otvorila o niečo viac. Priznala sa, že ju paradoxne po návrate z Talianska, na domácej pôde, premkla veľká osamelosť. Hľadala niekoho, s kým by prehodila pár slov, ibaže všetkých unáša prúd života. 

Čo jej najviac vadilo? Vojsť sama do reštaurácie, dať si obed, večeru alebo pohár vína. Snažila sa pri tom tváriť, že jej to nevadí. Ibaže, takmer vždy ju zachvátila panika, keď sa ocitla pri stole sama. Ak to bolo iba vínko pomohla si mobilom, iba tak do neho „ťukala“. Obed, večera to už nešlo. Nikdy som taký pocit nemala, ale s Anabelou som cítila. Nie som kaviarenský typ, v tom momente mi nič konkrétne nenapadlo, ako a čím Anabelu zaujať.

Až prišiel deň „D“, kedy som bola prihlásená na Svetovú výstavu Titanic do Bratislavy, žiaľ rodinné okolnosti mi v tom na poslednú chvíľu zabránili. Mala som zabezpečiť náhradu. Spomenula som si na Anabelu, na jej osamelosť. Skúsila som ju osloviť, hoci som tomu sama neverila. Príjemne ma prekvapila, ponuku prijala.

Keď som sa s Anabelou stretla o niekoľko mesiacov neskôr, zdala sa mi veselšia a spokojnejšia. Chystala sa na dovolenku do Turecka, nie sama. Vtedy som sa dozvedela, že práve počas cesty do Bratislavy a na výstave stretla Katarínu, zhodou okolnosti tiež zdravotnú sestru na dôchodku. „Na prvú dobrú“ si porozumeli a stali sa z nich spriaznené duše. Hovorí sa, že úprimné priateľstvo je poklad pre dušu a toto nové priateľstvo sa ním stalo. Teším sa z toho a mám príjemný pocit, lebo verím, že som Anabele trochu pomohla tým, že som jej dala podnet byť v správny čas na správnom mieste. Dnes viem, že opäť získala pocit spolupatričnosti a úspešne prekonáva osamelosť.

Na záver myšlienka pre zamyslenie:

 „Keď zlepšíme naše medziľudské vzťahy, zlepšíme tým svoje duševné zdravie.“
William Glasser, medzinárodne uznávaný psychiater